Hlavní informace
krajina-po-bitke

Krajina po bitke

Nikto zatiaľ nevie, kam víťazstvo Macrona a jeho strany privedie Francúzsko. O prezidentovi sa od roku 2002 rozhoduje na päť rokov. Má teda hodne času na to, aby nás sklamal, ak by sme očakávali niečo svetoborné. Francúzi prečkali štrnásť rokov Mitterranda, dvanásť rokov Chiraca a po piatich Sarkozyho a Hollanda. Takže dnes by netrpezlivosť nemala byť na mieste.

Niečo sa však zmenilo. S predchádzajúcimi prezidentmi nebolo čo povedať, nebolo vlastne ani čo očakávať, pretože zmeny boli len zdanlivé a v hĺbke všetko pokračovalo po starom. Ľudia si zvykli na priepastný rozdiel medzi politickým diskurzom a štátnym hospodárením.

To niečo sa však zmenilo nielen na základe programu novej vlády a prvých rozhodnutí, ktoré treba ešte zaviesť do praxe. Ba dokonca ani nie na základe Macronovho predvolebného programu. Výsledky prezidentských a parlamentných volieb spustili vo Francúzsku nepredvídaný pohyb štruktúr politického účinkovania a myslenia. K tomu treba prirátať veľké pranie, ktoré Macronove hnutie spúšťa v živote poslancov a všeobecne v politických praktikách. Ťažko predpovedať, aký to bude mať dopad na ďalší vývoj. Už dnes, sotva dva mesiace po voľbách, sa však možno obzrieť okolo a skonštatovať, že dochádza k priam tektonickým posunom politického terénu.

**

Hnutie „En Marche!“ (prekladal by som to skôr „Vykročme!“; preklad „Vpred“!“, používaný na Slovensku a v Čechách, znie priveľmi bojovo a komunisticky; ostatne späť do francúzštiny by sa to prekladalo inak) sa mení na politickú stranu „La République en marche“ - LREM („Republika v pohybe“, alebo „Fungujúca republika“, čo by malo vylúčiť stagnáciu, skostnatenie a zabezpečiť nejakú permanentnú korekciu). Píšu sa stanovy, volí sa vedenie strany, hovorí sa o straníckej disciplíne,... Zloprajní novinári tušia dokonca prvé rozkoly a vnútrostranícke prúdy. Dnes nikto nevie, kam až to zájde.

Emmanuel Macron postupne rozohráva svoju politiku, no jej dopad je zatiaľ v neurčite. Tvári sa pomerne principiálne, no niektoré jeho kroky sú už interpretované skôr ako úkroky. Je príliš skoro na to, aby sme v ňom mohli čítať. K tomu treba pridať serpentíny medzinárodnej politickej scény a ťažkosti čokoľvek vo Francúzsku reformovať. Hlavne keď reforma musí prejsť cez uťahovanie opaskov – nielen u tých druhých.

*

Z tradičnej pravice (tej, čo sa zobďaleč stále hlási k de Gaullovi) sa odlúplo jadro „konštruktívnych“, ktorí sa rozhodli priamo, hoci nie naslepo, podporiť politiku novej vlády. O to viac, že hospodárske a finančné ministerstvá v Macronovej vláde majú v rukách priatelia z ich strany. Odmietajú systematickú opozíciu voči Macronovi a tak sa vedenie toho, čo zostalo z pôvodnej strany zamýšľa, či by ich nemali vyškrtnúť. Možno na jesennom zjazde. Zvyšok bývalej Chiracovej a Sarkozyho strany si hľadá nejaký program a ideologickú líniu. Ti pravicovejší by prijali trochu radikalizácie, čo by ich priblížilo k Le Pennovej a k iným ultrapravicovým a „suverenistickým“ prúdom. Avšak väčšina inklinuje skôr k strednej pravici. A tí sa tiež vedia stotožniť s mnohými rozhodnutiami Macronovej vlády a so svojimi „konštruktívnymi“ kolegami. Len ako si to priznať a nespochybniť svoju raison d'être ? Táto pravica je najväčšou obeťou Macronovho príchodu. Partajní bezdomovci.

*

Zo socialistickej strany zostali len ruiny. Vo všetkých zmysloch slova. Slabé výsledky vo voľbách spôsobili finančný pád. Strana s neveľkým počtom členov (to je vo Francúzsku tradícia) masívne prepúšťa platených straníkov a predáva svoje honosné sídlo v strede Paríža. Najstaršia politická strana vo Francúzsku nemá osobnosť, o ktorú by sa oprela. K bývalému predsedovi strany a socialistickému prezidentovi Hollandovi sa radšej nehlásia, hoci sa zatiaľ neodvážili vyhodiť ho. K ministerskému predsedovi Vallsovi sú prísnejší. Nikto ho nechce. Zostáva nezávislým poslancom a chystá sa podporiť svojho bývalého ministra hospodárstva Macrona. Ideologicky je Socialistická strana hádam najroztrieštenejšia zo všetkých. Mnoho socialistov sa pridalo k Macronovi, ďalší majú v pláne podporiť niektoré z jeho reforiem a odmietajú systematickú opozíciu. Na druhej strane sú ľudia, ktorí koketujú s myšlienkou prikloniť sa k extrémnej ľavici poslanca Mélenchona. Socialisticky kandidát na prezidenta, Benoît Hammon, čo sľuboval všetkým Francúzom nad 18 rokov univerzálny základ mesačného príjmu vo výške 800 eúr končí ako bezprízorný politik – jeho krajšia budúcnosť sa ocitá na smetisku dejín. Z toho, čo v Socialistickej strane zostáva sa vyčlenilo 28-členné (sic!) vedenie, ktoré by malo stranu usmerňovať až do budúceho zjazdu a definovať nejakú líniu pre budúcnosť. To množstvo poloosobností a ideologických prúdov však pre nich neveští nič dobré. Podarí sa jej zhromaždiť dosť popola, aby mohla znovu povstať ?

*

Jednoducho zhrnuté: dve tradičné, a posledných päťdesiat rokov väčšinové, strany Francúzska sú prázdne škrupiny, ktoré si dnes hľadajú nejakú náplň. Ako opozícia fungujú v parlamente len dva extrémy. Avšak bez nádeje na úspech. Macron ma dostatočnú väčšinu, no po dlhoročnej politickej dekadencii a po ostatnej volebnej bitke jeho pokus o zmenu stojí zatiaľ len na viere. Na viere, že sa mu všetko podarí; a najlepšie hneď. Taká je nálada vo Francúzsku po volebnej bitke.

**

Politické štruktúry, média, ba celé politické podhubie sa tvária, akoby sa nič zvláštne neudialo. Hra sa hrá ďalej. Zdá sa, že nikto si nekladie otázku, ako je to možné, ako k tomu mohlo dôjsť a čo toto politické prázdno vlastne znamená. Toto sa deje vo Francúzsku, v politicky pomerne stabilnej a ekonomicky ešte prosperujúcej krajine. Vo Francúzsku osvietenskom a porevolučnom. Vo Francúzsku, ktoré si historicky prešlo všetky obdobia a zažilo všetky politické formy. (Je pravda, že zatiaľ stále nie sú „vysporiadaní s otázkou komunizmu“.)

Na novú situáciu sa používa stále ten istý starý slovník. Skúma sa, ktoré rozhodnutie novej vlády je pravicové a ktoré skôr ľavicové a na základe toho sa meria popularita politikov. Akosi sa pozabudlo, že Macron v prezidentskej kampani viac razy spomenul, že chce robiť politiku inak. Autrement. Ako, to však neupresnil. Aj preto, že sa ho na to nikto nepýtal. V starom slovníku nič také totiž neexistuje. Po symetrickom krachu strednej ľavice a strednej pravice, po posilnení dvoch extrémov a neočakávanom víťazstve ideologicky nedefinovaného stredu sú dnes dve možnosti: buď starý slovník (a s nim spojené myslenie) prevalcuje všetko, čo by mohlo byť nové a znovu bude ako bolo, alebo nová situácia preváži nad starými schémami a príde k nevídanej zmene aj v politickom myslení. A tu by francúzsky pokus mohol znovu nadobudnúť univerzálnu platnosť. Spomeňme si na tých, čo v Čechách a na Slovensku chceli tiež robiť politiku ináč. Nepodarilo sa, a vieme prečo. Vo Francúzsku by to mohlo skončiť lepšie, keďže až na tu rovnakú vôľu je všetko odlišné.

 

Podporují nás:

Nadace Karla Janečka

Partneři:

logo pozadi cervena Puvodni-staticke-logo-bile-pozadi casablanca logoudalostireflexespolecnost-j-chart-for-good-logo1Xantypacd12 8DeSYo4 HLIDACIPESlogoFINALv6 2016-10-02 Logo RR 2016 1

logo big

Inzerce

loading...